Miliónkrát si určite už počul, že to ako premýšľaš nad vecami a ako ich v sebe spracuješ dokáže veľké veci.
Ekzém som brala ako niečo za trest. Neustále som s ním bojovala. Bola som naozaj na dne. Vyronila som kvôli nemu množstvo sĺz. Teraz by som si za to dala facku a povedala si, že to nemalo význam. Teda keby si neprejdem „peklom“ nebola by som tam kde dnes. Viem, že to bolo ťažké aj pre moje okolie vidieť ma tak a nevedieť ako mi pomôcť. Našťastie ani oni ani ja som sa nevzdala.
Najťažšie obdobia ekzému som strávila zavretá doma s kamilkovými, repíkovými, jarishovými a studenými obkladmi. Nemusela som, našťastie, nikam ísť. Brala som silné antihistaminiká, vďaka ktorým som bola tak povediac mimo čo mi vo veľkej miere taktiež pomohlo. Nevnímala som pocit pálenia, svrbenia, bezmocnosti. Jednoducho som len premýšľala nad tým prečo práve ja sa musím takto trápiť. Väčšinou ma toto premýšľanie, za čo ma život trestá, unavilo a zaspala som.
V tomto období si môj snúbenec vypočul nespočetne veľakrát, že si má nájsť iné dievča. No on mi vždy pripomenul, že som krásna. Ťažko sa tomu verilo, nebudem klamať, ale práve tieto slová mi veľmi pomohli.
Zlom v chápaní môjho ekzému nastal približne pred tromi rokmi. Prestala som sa brať tak vážne a aj veci okolo mňa. Zbytočne som sa nestresovala zo skúšok, vlastne všeobecne zo školy, z pohľadov ľudí, naháňaním sa za dokonalým životom. Od malička som mala nutkanie byť prvá a najlepšia vo všetkom. Momentálne mám stále takéto nutkanie, ale už ho vo väčšej miere ignorujem. Človek nemusí byť najlepší, aby bol šťastný.
Ďalší článok bude venovaný môjmu chápaniu ekzému, no zaujíma ma to ako ho vnímaš ty na sebe alebo na niekom inom.
