Vždy na začiatku nového semestra mám taký zvláštny pocit, že začína nový školský rok. Nový profesori, ale tí istí spolužiaci. Skúškové sa úspešne skončilo a po dvoch mesiacoch zas vkročím na pôdu univerzity. Neviem sa dočkať.
Moje nadšenie by mohlo pokaziť len to, že sa zajtra zobudím červená a opuchnutá. No pevne verím, že sa tak nestane. Chcela by som, konečne plná sebavedomia, prejsť pomedzi ostatných a neskrývať sa. Bolo by to niečo, čo som už dlho nezažila. Možno niektorí, čo ma poznajú povedia, že to, ako vyzerám, už ani veľmi neriešim, ale opak je pravdou. Snažím sa to nedávať navonok tak najavo, ale moje sebavedomie bolo na bode mrazu. Boli dni, kedy som nechcela ísť nikam, ale musela som. Našťastie, v poslednom čase, vďaka liekom, vyzerám dobre a sebavedomie mi pomaly stúpa.
Po odbere krvi som sa zastavila pre výsledky a doktorka ma poslala k mojej všeobecnej lekárke. Zatiaľ som nemala čas a ani chuť stráviť niekoľko hodín v čakárni s ďalšími 30-timi dôchodcami. No asi mi nič iné nezostáva, keď chcem vedieť, čo je so mnou. Jediné, čo mi moja kožná doktorka povedala, je, že mám niečo s obličkami, ale to sa so mnou ťahá už dlhšie a zatiaľ to nikto poriadne neriešil.
