Tešenie sa na začiatok semestra bolo asi predčasné. Ako sa hovorí, keď sa na niečo veľmi tešíš, tak to nikdy nedopadne dobre. V mojom prípade to platí vždy a mám to odskúšané. Už po prvých prednáškach som pochopila, že tento semester nebude ľahký. Ale pevne dúfam, že ma moje šťastie neopustí a bez problémov prejdem. Jediné, čo ma drží nad vodou, je moje pozitívne myslenie. Aj keď ma náročnosť predmetov nepotešila, konečne som po dvoch mesiacoch uvidela svoje „baby“. S niektorými som sa síce videla na skúškach, ale to nebolo ono. Konečne sme sa mohli porozprávať o všetkých tých novinkách: kto?, kde?, ako?, kedy? s kým?. Jednoducho typické babské debaty.
Pozitívom pondelňajšieho vstávania bolo, že ma zobudili slnečné lúče a moja tvár bola bezchybná. Vonku síce pofukoval svieži vetrík a teplota sa ledva vyšplhala na -1°C, vďaka slniečku som však po dlhej dobe mohla vytiahnuť slnečné okuliare. Zbožňujem ten pocit, keď idem po ulici a nikto mi nevidí do očí. Môžem sa pozerať kam chcem, premeriavať si koho chcem, súdiť koho a za čo chcem.
Nasledujúce ráno som samú seba prehovorila na návštevu lekárky. Samozrejme, už som sa naučila, že ak chcem byť vybavená ešte doobeda, musím si privstať. Po príchode do čakárne si hovorím: „Super nie je tu veľa ľudí“. Stihla som sa zapísať ešte v prvej päťke. Na hodinkách mi svietilo ledva 7 hodín. Na vyšetrenie sa dostávam pár minút pred deviatou. Knižka skoro prečítaná, veď prečo nie?! Lekárke hovorím o výsledkoch od kožnej, že mám niečo s obličkami. Poslala ma na sono obličiek a močových ciest, ale len pre istotu, že výsledky mám v poriadku. Rovno som si to fotografovanie obličiek objednala o tri týždne.
Samozrejme, keď si už zvyknete, že vyzeráte dobre, tak sa to pokazí. Skoré vstávanie mi neurobilo najlepšie a tak som sa zobudila s červenými fľakmi po tvári. Nemala som chuť sa ani maľovať. Takže som vyzerala naozaj hrozne. Unavene a ešte k tomu tie fľaky, ale spolužiaci si už zvykli. Bohužiaľ, už aj ja. Mrzelo ma to, pretože som chcela byť aspoň prvý týždeň za peknú. Znovu zažívam tie divné pohľady. Je to čudný pocit. Moje sebavedomie, už aj tak nízke, klesá takmer na minimum. No keďže som si povedala, že budem myslieť pozitívne, prestanem riešiť zbytočnosti, som sa pri pohľade na seba v zrkadle len usmiala a šla ďalej.
V poslednom čase rozmýšľam, či spúšťačom môjho ochorenia nemôže byť únava. Po dlhom dni v robote vyzerám strašne a prejavilo sa to aj teraz po skorom vstávaní. V práci ma začne najprv neskutočne svrbieť pokožka na viečkach, v okolí úst a krk. Natieranie špeciálnou mastičkou nepomáha. Potom mi tieto miesta začnú mokvať. Vtedy už našťastie odchádzam domov. Doma si tvár a krk natriem kortikoidnými mastičkami. A na druhý deň už vyzerám oveľa lepšie.
Snažím sa nebyť unavená a mať dostatok oddychu, ale niekedy sa to jednoducho nedá. Hlavne teraz to bude náročnejšie, spojiť školu, prácu a odpočinok. Uvidím, čo prinesú ďalšie dni a výsledky vyšetrení.
